Život Prešova
online
online
Sedemdesiatnik V.Godár: Pracoval som nielen s notami, ale aj s textami
16.03.2026 Bratislava
Bratislava 16. marca (TASR) - Komponovaniu hudby sa venoval už ako žiak posledných ročníkov základnej školy. Skomponoval mnohé sólové, komorné, orchestrálne i vokálno-inštrumentálne skladby. Výrazný medzinárodný úspech dosiahol nahrávkou Mater (2006), ktorú vydalo prestížne nemecké vydavateľstvo ECM, čím sa zaradil medzi takých svetoznámych moderných hudobných skladateľov ako Arvo Pärt či Gija Kančeli.
Hudobný skladateľ, muzikológ, redaktor, vysokoškolský pedagóg Vladimír Godár bude mať v pondelok 16. marca 70 rokov. V hudbe sa podľa neho spájajú remeselné, umelecké i vedecké znalosti a zručnosti a muzikanti v sebe musia spojiť vlastnosti remeselníka, umelca aj vedca.
Presadil sa aj v oblasti filmovej hudby. Známa je jeho úspešná spolupráca s režisérom Martinom Šulíkom. Je tiež autor teoretických, muzikologických, esejistických textov, publikácií a kníh, napríklad Kacírske quodlibety (1996), Luk a Lýra - Šesť pohľadov na hudobnú poetiku (2001) či Rozhovory a úvahy (2006).
Vladimír Godár sa narodil 16. marca 1956 v Bratislave. Po skončení Základnej deväťročnej školy na Košickej ulici, ktorá bola zameraná na matematiku a fyziku, nastúpil na bratislavské Konzervatórium, kde v rokoch 1971 – 1975 študoval kompozíciu a hru na klavíri. V štúdiu kompozície pokračoval v rokoch 1975 - 1980 na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
„Hudba sa stala pre mňa veľmi dôležitá v posledných ročníkoch základnej školy, keď som sa venoval klavírnej hre a skladaniu. Preto som sa rozhodol pre neveľmi vábnu perspektívu prežiť život v hudbe. Mal som šťastie na pedagógov. Na konzervatóriu ma skladbu učil Juraj Pospíšil a hru na klavíri Mária Masariková. Na na VŠMU to bol hlavne skladateľ Dezider Kardoš. Všetko to boli zapálení a fundovaní znalci, ktorí sa vedeli obetovať pre svoje povolanie, čo sme ako študenti pomerne ľahko zistili,“ uviedol pre TASR Vladimír Godár.
Špeciálne pripomenul osobnosť Jána Albrechta, ktorý vyučoval hru na viole a komornú hru: „V jeho domácnosti sa pestovala komorná hudba, a tak sme sa hudobníkmi stávali práve v tomto kontakte s živou hudbou. Cítili sme sa pritom ako nositelia pochodne stredoeurópskej kultúrnej tradície.“
Už ako študent začal v roku 1979 pracovať v redakcii hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS. V rokoch 1988 - 1989 absolvoval študijný pobyt vo Viedni a do roku 1992 bol ašpirantom v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV), kde ako vedecký pracovník pôsobil v rokoch 1992 – 1996.
Vedúcim redaktorom Slovenskej hudby bol v rokoch 1991 - 1996. Od roku 1993 do roku 1994 pôsobil ako sídelný skladateľ Slovenskej filharmónie. V rokoch 1997 - 2019 prednášal na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Hosťujúcim docentom Akadémie umení v Banskej Bystrici bol v rokoch 2001 - 2007. Na VŠMÚ vyučoval v rokoch 2011 - 2012 a 2013 - 2015, najprv ako odborný asistent, neskôr ako docent na Katedre skladby a dirigovania.
Riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra (NHC) bol v rokoch 1997 - 1999. Od roku 1999 do roku 2016 viedol vydavateľstvo Scriptorium musicum. V rokoch 2008 - 2017 bol prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností (BHS) a v období 2008 - 2009 pôsobil ako predseda Spolku slovenských skladateľov. V rokoch 2017 - 2024 sa venoval redaktorskej práci vo vydavateľskom oddelení Hudobného centra. Je členom občianskeho združenia Albrechtina, ktoré aj spoluzakladal.
„Keď sa mám definovať, tak vravievam, že som po celý život pracoval nielen s notami, ale aj s textami. Od vysokoškolských čias som dodnes pracoval ako redaktor, editor, historik a tiež pedagóg. Vydal som ako redaktor mnoho desiatok publikácií najmä z oblasti hudby, ako aj osem vlastných kníh na témy z oblasti európskej a slovenskej kultúry a hudby. Práca s textom alebo s notami je zakaždým dialóg s inými ľuďmi. Je jedinečná svojou schopnosťou poľudšťovať svet človeka. Samozrejme, tento dialóg vytvára človeku dneška väzby k mnohým a mnohým osobnostiam a ideám, ktoré k nám prišli z rôznych časov i z rôznych priestorov,“ vysvetlil Godár svoj rovnocenný vzťah k skladateľskej a redaktorskej práci.
Medzi jeho popredné diela, z ktorých viaceré vyšli na hudobných nosičoch, patria skladby Talizman - Nokturno pre klavírne trio (1979/1983), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Orbis sensualis pictus - Oratórium pre bas, zbor, soprán a veľký orchester (1984), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Sonáta pre violončelo a klavír In memoriam Viktor Šklovskij (1985), Dariačangin sad (1987), Barkarola pre husle, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Bigít Gilgameš (1999), Malá suita pre malého Davida pre (elektrické) husle, violončelo, sláčikový orchester a čembalo (2005) alebo Dormi Jesu (2008).
Výrazný medzinárodný úspech zaznamenalo dielo Mater, ktoré v roku 2006 vyšlo aj vo svetoznámom vydavateľstve ECM. Väčšinu skladieb z tohto diela, ktoré tvoria komponovaný celok, napísal priamo pre výraznú osobnosť českej alternatívnej hudobnej scény Ivu Bittovú. Tá ich interpretuje ako sólistka so súborom starej hudby Solamente naturali.
Za nahrávku dostal v roku 2006 Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky, Tavern Award – cenu Andrewa Parrota a Krištáľové krídlo. Je tiež držiteľom dvoch (1984, 1986) Cien Jána Levoslava Bellu, Veľkej ceny SOZA za celoživotné dielo (2015) či Radu Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí (2021).
Osobité miesto v Godárovej tvorbe zaberá filmová hudba. Je dvorným skladateľom režiséra Martina Šulíka, s ktorým ho spája priateľstvo upevňujúce sa každým filmom. Jeho hudba zaznela v Šulíkových snímkach Neha (1991), Všetko čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005), Cigán (2011), Tlmočník (2018). Za filmovú hudbu ho ocenili dvoma Českými levmi i dvoma cenami Slnko v sieti.
V Godárovej tvorbe sa spájajú moderné hudobné postupy 20. a 21. storočia s tradíciou a históriu. „Kedysi Pavol Dobšinský zaznamenal slovenskú ľudovú rozprávku O troch grošoch, v ktorej sedliak vysvetlil kráľovi, že ľudský život stojí nielen v znamení prítomnosti, ale človek je osudovo spätý aj s minulosťou a budúcnosťou. Ak si skoro uvedomíme túto jednoduchú pravdu, ktorú Ľudovít Štúr formuloval ako nevyhnutnosť vzdávania úcty voči svojim predkom i svojim potomkom, tak môžeme prežiť plodný a plnohodnotný život v dobách, v ktorých boháči vykrádajú cudzie majetky a svoje krádeže zastierajú tvorbou konfliktných situácií vyúsťujúcich do antihumánneho vojnového vraždenia. Práca v umení znamená rozširovanie priestorov mieru,“ konštatoval k vlastnej tvorbe.
Jeho zatiaľ posledným odpremiérovaným (2025) dielom je Pieta pre violončelo. Momentálne začína pracovať na veľkom celovečernom oratoriálnom diele zhudobňujúcom texty z kresťanskej tradície.
"Viac k tomu nepoviem, lebo som poverčivý. Pokiaľ ide o texty, chcel by som ešte verejnosti predložiť historickú prácu venovanú fenoménu vzniku slovenskej hudby, v ktorej by som chcel zúročiť moje editorské skúsenosti s touto našou tradíciou,“ uviedol pre TASR Vladimír Godár.
Hudobný skladateľ, muzikológ, redaktor, vysokoškolský pedagóg Vladimír Godár bude mať v pondelok 16. marca 70 rokov. V hudbe sa podľa neho spájajú remeselné, umelecké i vedecké znalosti a zručnosti a muzikanti v sebe musia spojiť vlastnosti remeselníka, umelca aj vedca.
Presadil sa aj v oblasti filmovej hudby. Známa je jeho úspešná spolupráca s režisérom Martinom Šulíkom. Je tiež autor teoretických, muzikologických, esejistických textov, publikácií a kníh, napríklad Kacírske quodlibety (1996), Luk a Lýra - Šesť pohľadov na hudobnú poetiku (2001) či Rozhovory a úvahy (2006).
Vladimír Godár sa narodil 16. marca 1956 v Bratislave. Po skončení Základnej deväťročnej školy na Košickej ulici, ktorá bola zameraná na matematiku a fyziku, nastúpil na bratislavské Konzervatórium, kde v rokoch 1971 – 1975 študoval kompozíciu a hru na klavíri. V štúdiu kompozície pokračoval v rokoch 1975 - 1980 na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
„Hudba sa stala pre mňa veľmi dôležitá v posledných ročníkoch základnej školy, keď som sa venoval klavírnej hre a skladaniu. Preto som sa rozhodol pre neveľmi vábnu perspektívu prežiť život v hudbe. Mal som šťastie na pedagógov. Na konzervatóriu ma skladbu učil Juraj Pospíšil a hru na klavíri Mária Masariková. Na na VŠMU to bol hlavne skladateľ Dezider Kardoš. Všetko to boli zapálení a fundovaní znalci, ktorí sa vedeli obetovať pre svoje povolanie, čo sme ako študenti pomerne ľahko zistili,“ uviedol pre TASR Vladimír Godár.
Špeciálne pripomenul osobnosť Jána Albrechta, ktorý vyučoval hru na viole a komornú hru: „V jeho domácnosti sa pestovala komorná hudba, a tak sme sa hudobníkmi stávali práve v tomto kontakte s živou hudbou. Cítili sme sa pritom ako nositelia pochodne stredoeurópskej kultúrnej tradície.“
Už ako študent začal v roku 1979 pracovať v redakcii hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS. V rokoch 1988 - 1989 absolvoval študijný pobyt vo Viedni a do roku 1992 bol ašpirantom v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV), kde ako vedecký pracovník pôsobil v rokoch 1992 – 1996.
Vedúcim redaktorom Slovenskej hudby bol v rokoch 1991 - 1996. Od roku 1993 do roku 1994 pôsobil ako sídelný skladateľ Slovenskej filharmónie. V rokoch 1997 - 2019 prednášal na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Hosťujúcim docentom Akadémie umení v Banskej Bystrici bol v rokoch 2001 - 2007. Na VŠMÚ vyučoval v rokoch 2011 - 2012 a 2013 - 2015, najprv ako odborný asistent, neskôr ako docent na Katedre skladby a dirigovania.
Riaditeľom vydavateľskej sekcie Národného hudobného centra (NHC) bol v rokoch 1997 - 1999. Od roku 1999 do roku 2016 viedol vydavateľstvo Scriptorium musicum. V rokoch 2008 - 2017 bol prezidentom Výboru Bratislavských hudobných slávností (BHS) a v období 2008 - 2009 pôsobil ako predseda Spolku slovenských skladateľov. V rokoch 2017 - 2024 sa venoval redaktorskej práci vo vydavateľskom oddelení Hudobného centra. Je členom občianskeho združenia Albrechtina, ktoré aj spoluzakladal.
„Keď sa mám definovať, tak vravievam, že som po celý život pracoval nielen s notami, ale aj s textami. Od vysokoškolských čias som dodnes pracoval ako redaktor, editor, historik a tiež pedagóg. Vydal som ako redaktor mnoho desiatok publikácií najmä z oblasti hudby, ako aj osem vlastných kníh na témy z oblasti európskej a slovenskej kultúry a hudby. Práca s textom alebo s notami je zakaždým dialóg s inými ľuďmi. Je jedinečná svojou schopnosťou poľudšťovať svet človeka. Samozrejme, tento dialóg vytvára človeku dneška väzby k mnohým a mnohým osobnostiam a ideám, ktoré k nám prišli z rôznych časov i z rôznych priestorov,“ vysvetlil Godár svoj rovnocenný vzťah k skladateľskej a redaktorskej práci.
Medzi jeho popredné diela, z ktorých viaceré vyšli na hudobných nosičoch, patria skladby Talizman - Nokturno pre klavírne trio (1979/1983), Partita pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), Orbis sensualis pictus - Oratórium pre bas, zbor, soprán a veľký orchester (1984), Concerto grosso per archi e cembalo (1985), Sonáta pre violončelo a klavír In memoriam Viktor Šklovskij (1985), Dariačangin sad (1987), Barkarola pre husle, 12 sláčikových nástrojov, harfu a čembalo (1993), Bigít Gilgameš (1999), Malá suita pre malého Davida pre (elektrické) husle, violončelo, sláčikový orchester a čembalo (2005) alebo Dormi Jesu (2008).
Výrazný medzinárodný úspech zaznamenalo dielo Mater, ktoré v roku 2006 vyšlo aj vo svetoznámom vydavateľstve ECM. Väčšinu skladieb z tohto diela, ktoré tvoria komponovaný celok, napísal priamo pre výraznú osobnosť českej alternatívnej hudobnej scény Ivu Bittovú. Tá ich interpretuje ako sólistka so súborom starej hudby Solamente naturali.
Za nahrávku dostal v roku 2006 Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky, Tavern Award – cenu Andrewa Parrota a Krištáľové krídlo. Je tiež držiteľom dvoch (1984, 1986) Cien Jána Levoslava Bellu, Veľkej ceny SOZA za celoživotné dielo (2015) či Radu Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí (2021).
Osobité miesto v Godárovej tvorbe zaberá filmová hudba. Je dvorným skladateľom režiséra Martina Šulíka, s ktorým ho spája priateľstvo upevňujúce sa každým filmom. Jeho hudba zaznela v Šulíkových snímkach Neha (1991), Všetko čo mám rád (1992), Záhrada (1995), Orbis pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005), Cigán (2011), Tlmočník (2018). Za filmovú hudbu ho ocenili dvoma Českými levmi i dvoma cenami Slnko v sieti.
V Godárovej tvorbe sa spájajú moderné hudobné postupy 20. a 21. storočia s tradíciou a históriu. „Kedysi Pavol Dobšinský zaznamenal slovenskú ľudovú rozprávku O troch grošoch, v ktorej sedliak vysvetlil kráľovi, že ľudský život stojí nielen v znamení prítomnosti, ale človek je osudovo spätý aj s minulosťou a budúcnosťou. Ak si skoro uvedomíme túto jednoduchú pravdu, ktorú Ľudovít Štúr formuloval ako nevyhnutnosť vzdávania úcty voči svojim predkom i svojim potomkom, tak môžeme prežiť plodný a plnohodnotný život v dobách, v ktorých boháči vykrádajú cudzie majetky a svoje krádeže zastierajú tvorbou konfliktných situácií vyúsťujúcich do antihumánneho vojnového vraždenia. Práca v umení znamená rozširovanie priestorov mieru,“ konštatoval k vlastnej tvorbe.
Jeho zatiaľ posledným odpremiérovaným (2025) dielom je Pieta pre violončelo. Momentálne začína pracovať na veľkom celovečernom oratoriálnom diele zhudobňujúcom texty z kresťanskej tradície.
"Viac k tomu nepoviem, lebo som poverčivý. Pokiaľ ide o texty, chcel by som ešte verejnosti predložiť historickú prácu venovanú fenoménu vzniku slovenskej hudby, v ktorej by som chcel zúročiť moje editorské skúsenosti s touto našou tradíciou,“ uviedol pre TASR Vladimír Godár.
www.ZIVOTPO.sk
